27.08. sa naše očičká rozlepili do nádherného slnečného rána na nedokončenej pumpe Agip, pár kilometrov pre Milánom. Po rannej očiste a rýchlych raňajkách sme doplnili karavanu tekutinu na cestu (na pumpe vedľa nás stojace auto tankovalo benzín, my vodu; holt kto umí ten umí :-)).

Do Milána sme zdarne dorazili okolo 9.00, kde prvá zastávka na môj podnet bol štadión AC a Inter Miláno. Bohužiaľ štadión bol až do 10.00 zatvorený, tak sme sa rozhodli najskôr absolvovať prehliadku zbytočností v meste a až potom návštevu hlavného bodu celej Akcie Európa (samozrejme, nie všetci so mnou zdieľali názor, že štadión San Siro Giuseppe Meazza je to najkrajšie, najlepšie a najfantastickejšie, čo môžeme vidieť :-))

Navigácia nás teda zdarne doviedla do najcentrovanejšieho centra Milána, kde sme zaparkovali neďaleko starobylej pevnosti Castelo Sforza = veľká kamenná pevnosť štvorcového pôdorysu.

(pozn. Taliani nerozprávajú po anglicky a dávajú pokuty za stierač auta veľmi často, našťastie sa nám podarilo rozlúštiť záhadu parkovacieho stieracieho žrebu)

Po internej prehliadke milánskej pevnosti sme sa dostali na hlavné milánske námestie, kde našou prvou zastávkou bola slávna Galleria a McCafé s wireless internetom, ktorý nefungoval. Mne osobne sa táto McDonald kaviarnička veľmi páčila, pretože sa mi podarilo pri nákupe 3ks pomarančového džúsu Tropicana v celkovej hodnote 6,60€ nielenže nič neminúť, ale dokonca aj zarobiť 3,70€. Zdá sa, že aj Taliani sú ľudia omylní (ale jazdia ako blázni).

Po tomto výživnom posilnení sme sa vybrali pozrieť slávny milánsky dóm Duomo, do ktorého nám ale nebolo dovolené vstúpiť, kvôli nášmu sporému oblečeniu. Na prehliadku Duoma musíte mať na sebe nohavice, ktoré zakrývajú kolená a tričko alebo košeľu, ktorá komplet zahaľuje plecia.

Ďalšou zastávkou bola slávna operaLa Scalla…. mno…. ako by som to… že slušne…. Taká biela škaredá kockatá búda, ničím nezaujímavá, dovolím si dokonca tvrdiť, že až nudná. Takže na rozptýlenie po tomto sklamaní, sme sa vrátili na štadión San Siro, kde sme absolvovali prehliadku. Pre mňa, dlhoročného zarytého fanúšika AC Milan, určite jeden z naj zážitkov, až sa mi triasli ruky, ani fotiť sa mi poriadne nedalo. Ešte aj naša sprievodkyňa bola fanúšikom toho správneho tímu a nie mestského rivala Inter J. Po skončení prehliadky a úspešnom prevode 82€ z mojej kreditnej karty do pokladne obchodu so suvenírmi za origo futbalový dres sme vyrazili smer plážové mestečko Cele Liguere.

Tam sme dorazili podvečer, dokonca sa nám podarilo aj nájsť skvelé miesto na spanie, pod diaľničným mostom (človek niekedy  potrebuje precestovať pol Európy, aby sa mohol cítiť ako bezdomovec :-)).

V tomto mestečku sa udiali dve veľmi dôležité veci: prvý krát sme sa kúpali v morovi (taliansky Mare) a po prvý krát sme sa na dlhší čas stretli s karavanom číslo 2 (prvé stretnutie prebehlo pár kilometrov za Milánom, kde sme ich odchytili na pumpe, keď kupovali novú baterku, pretože tá ich bola totálne vybitá. Stretnutie to bolo ale veľmi krátke, podarilo sa nám akurát spraviť jednu gruppen foto v tripových dresoch).

(štatistická poznámka: prvé kúpanie = počet strát na životoch 0)

Inak, naše dlhodobé intímne priateľstvo medzi mnou a Miloxkom sa potvrdilo podvečer na bójke v mori, kde sme ako dvaja pokrvní bratia (on čierny opálený, ja biely, keďže som vtedy žil v Írsku, kde veľa slniečka nieto) posedeli, pevne vzájomne zvierajúc ružovú nafukovačku (vďaka bohu neboli v tej chvíli nablízku žiadny paparazzi :-)).

Po vyčerpávajúcom plaveckom výkone, za ktorý by sa nehanbil ani ten delfín Phelps, sme si pochutnali na pravej talianskej pizze v reštaurácii Grande Italia. Miloxko dokonca objavil novú prísadu na pizzu, a to vínny ocot (na Tomeqove odporúčanie, že je to olivový olej, si toho nakydal na pizzu celkom požehnane). Ako dezert vynikajúco padlo talianska zmrzlina, 3 kopčeky za 2€ (ono to vlastne ani neboli kopčeky, keďže to teta nahadzovala murárskou lyžicou, takže bolo treba na kornútok nadstaviť bočnice).

Potom už len spánok.

Budík vo štvrtok 28.08. o 6.15 ráno (nie právne najpríjemnejšie, ale mali sme toho dosť pred sebou).

Odchod z pod mosta o 7.11, cieľ cesty San Remo a jeho pláže. Mali sme vcelku šťastie, keď sa nám po krátkom ale náročnom krútení uzučkými cestami podarilo nájsť karavanové parkovisko za prijateľnú cenu. Celí nadšení sme vyskákali z karavanu, nahodení do najnovších modelov plaviek Prala, Succi a Hugo Box a vydali sme sa hľadať pláž. Aké bolo naše sklamanie, keď sme namiesto zlatistého piesku našli len maličkú skalnatú pláž, kde sme si takmer vylámali členky. Jediný pás piesku bola súkromná pláž, na ktorú nás ale nechceli pustiť, tak sme sa museli ísť utopiť na skalách a bez plavčíka. To sa nám nakoniec ale nepodarilo, takže straty na životoch opäť 0.

Ešte sme stretli aj karavan číslo 2, odovzdali sme im bryndzu a halušky, aby sa nepovedalo, že len my si budeme užívať na Gibraltari a vydali sme sa na ďalšiu cestu smerom na Monaco.