Jednodňový, stredne až vysoko náročný pochod cez horský masív Mt. Tongariro. Na jednej strane kopca zaparkujete auto a autobus vás odvezie na stranu opačnú, odkiaľ potom pešo prejdete naspäť.

Lenže autobus ide ráno medzi 5.45 a 7.30, čo pre mňa bolo príliš skoro, takže ja som prešiel asi do polovice a potom sa vracal naspäť na parkovisko. Ďalšou možnosťou je ešte cesta autobusom ráno priamo z Taupa (poprípade iných dediniek v okolí jazera), ale cena 50$ za autobus a nutnosť vstávať ráno o 4.00 sa mi zdalo príliš veľa.

Z Taupa na parkovisko Mangatepopo road end, odkiaľ sa výstup začína, je to asi 90km. Dorazil som tam ráno zhruba o 9.00. Celý výlet mi trval približne 8.5hod, počas ktorých som prešiel asi 20km relatívne náročným horským terénom po sopečnom útvare.

Od parkoviska, k cieli mojej výpravy, jazeru Blue Lake, mi to trvalo zhruba 2hod. To však bola len prvá časť výstupu, kedy som sa nezdržiaval fotením. Oficiálny čas udávaný na ceduliach pre túto časť bol 4hod, takže som na tom bol časovo veľmi dobre. Pri Blue Lake som si dal krátku pauzu na obed, vytiahol som foťák a pobral som sa späť. (treba podotknúť, že domáci návštevníci asi nie sú veľmi zvyknutý na turistov, ktorý idú v opačnom smere ako je oficiálny odporúčaný vo všetkých brožúrkach a katalógoch, bo som sa cestou stretal s nechápavými pohľadmi).

Cez Central Crater som sa popri Emerald Lakes vyštveral naspäť k Red Crater a potom zbehol naspäť dole do South Crater(celý park je vlastne niekoľko sopiek nakope, ktoré vytvorili jednu obrovskú sopku, plnú kráterov – odtiaľ tie názvy). Celkovo asi 13-14km s prevýšením zhruba 750m. Potom som mal ďalšiu pauzu, kde som sa rozhodol, hoci už dosť unavený, že predsa len skúsim vyliezť na Mt. Ngauruhoe (Mt. Doom v Pánovi Prsteňov). Keď už som bol tam a mal som tú príležitosť, nemohol som si to ako veľký fanúšik tohto filmu nechať ujsť.

Ak ste už niekedy liezli na sopku, viete aký je to pocit. Pre jedincov so slabšou kondíciou vonkoncom nevhodné, celý výstup je v podstate „ľahšia“ odnož horolezectva (jedna časť sopky je pokrytá veľkými vyvrhnutými balvanmi – to je cesta nahor, a druhá je pokrytá vyschnutou lávou, štrkom a prachom – to je cesta nadol).

Trvalo mi asi 1hod 20min dostať sa na vrchol – prevýšenie 630m na úseku dlhom asi 900m, možno kilometer. Takže si viete asi predstaviť aké je to náročné (ale nie nemožné). Každý, koho som cestou stretol, mi tvrdil, že to stojí za to a mali absolútnu pravdu. Jednak je to nezabudnuteľný zážitok (koľkí z vás a vašich známych vyliezli sami na aktívnu sopky?), a za druhé výhľad zhora je nádherný, takže neľutujem ani jednej kvapky potu.

Cesta dole bola tiež zážitok . Trvalo mi to zhruba 30min neustáleho kĺzania/šmýkania v hlbokom sopečnom prachu. V angličtine majú pre tento spôsob zliezania špeciálny výraz, ktorý som si však bohužiaľ nezapamätal.

Tento pochod sa jednoznačne radí k top zážitkom v mojom živote. Celý kraj je ako stvorený pre natáčanie filmu, Peter Jackson si pre Mordor nemohol nájsť lepšie miesto.

(na záver – viete, čo je úplne najlepší pocit na svete? Keď si po 20km túre po sopečnom útvare konečne vyzujete topánky a namočíte si nohy v ľadovom horskom potoku. Nikdy som necítil nič lepšie)