Vážení a milí, už z jazera vychádzajú…

Mno, tak po zhruba 7 mesiacoch, 500 e-mailoch a niekoľkých osobnostných osobných stretnutiach v o vynikajúcej reštaurácii s ešte vynikajúcejšou čokoládovou tortou (pre milú slečnu servírkovú – nie, OKO ešte stále nemá cukrovku :-)), sa konečne priblížil dátum s veľkým D, a to konkrétne 25. 08. 2008. Predpokladané stretnutie v Bratislave U Čističovcov v Prievoze na cca. 15.30 sa nevydarilo, keďže nejaký veľmi šikovný ujo šofér, ktorý bohužiaľ neustrážil výšku tunela v karavane pred nami ho pokazil a museli v Prahe opravovať markízu (ako keby sme mali čas kukať telku v taliansku :D). Prvá várka karavanistov z BB a Dublinu sme sa vylodili v Bratislave v predpokladanom a naplánovanom a všetkými účastníkmi odsúhlasenom čase a ….

No, povedzme, že sme strávili nádherných 6 hodín na priedomí Čističovských majetkov, krátiac si čas jedením horúcich rezňov a zapíjaním ich žinčicou (k tomu sa dostanem neskôr, pretože práve táto udalosť mala na našu výpravu dosť zásadný vplyv). Aby nám rýchlejšie ušiel čas čakaním na stratené pokazené karavany, všetci sme sa poctivo zapojili do inteligenčne náročnej hry zvanej Hádzanie Frisbee.

Musím povedať, že sme v tom celkom dobrí, keďže na konci dňa sme miesto opúšťali bez jediného rozbitého okna na autách či nehnuteľnostiach. Takže ako náhle sa Frisbee dostane na olympiádu, hlásime sa.

Keď sa karavany konečne vynorili spoza zákruty a rohu panelového domu, bola už hustá tma a my sme všetci jasali nadšením.

V rekordne krátkom čase sa 6 ľudí naložilo do obytného auta a okolo 20.30 stredoeurópskeho letného času sme sa konečne vydali na cestu. Druhý karavan nás nasledoval s miernym oneskorením.

Počas prvej nočnej etapy sme sa dostali až niekde za rakúske mestečko Klagenfurt, kde sme na parkovisku pri benzínovej pumpe prespali do ďalšieho rána. Bohužiaľ v noci sa naplno prejavila krása kombinácie žinčica + rezne + guláš + energetický nápoj u niektorých spolujazdcov, a tak sa karavan celú noc kýval v ladných rytmoch ľudí utekajúcich na záchod a späť. Nakoniec sme predsa len ráno 26. augusta vyrazili na ďalšiu cestu. (tomu ešte predchádzalo nekonečné, ale úspešné, učlovečovanie sa v pumpárskej sprche).

Okolo 13.00 sme teda konečne dorazili do Benátok. Zaparkovali sme, zamkli a vyzbrojení dobrou náladou a 4 kusmi digitálnych zrkadloviek, sme sa vybrali na obhliadku.

Mestečko je to naozaj malebné, len sa mi zdá, že tam nemajú celkom zvládnutý problém s hygienou, kanále (alebo to má byť kanály?) sa im tam prelievajú medzi domčekmi. Už po pár minútach nám naše snaženie ostať pokope zlyhalo, a tak sme sa v menších a väčších skupinkách roztrúsili po Benátkach.

Prešli sme si všetky najznámejšie atrakcie, ako je námestie St. Marca, Rialto Bridge, nekonečné množstvo maličkých kanálov s gondolami a gondoliérmi, poblúdili sme v maličkých uličkách a nazreli do malebných zákutí (a jedného alebo dvoch giftshopov).

Zastavili sme sa aj na originálnu taliansku pizzu a zmrzlinu (toto zrovna neodporúčam, keďže pizza veľkosti CD stála v Benátkach asi 8 eur, k tomu 2 mikro kávy a jedna zmrzlina a hneď sme boli ľahší o necelú dvacku).

Tomeqovi sa podarilo na námestí Sv. Marca vykšeftiť parádny Mafioso klobúk, keď ukecal predavača z 12 na 10 eur (ten istý klobúk hneď vo vedľajšom stánku stál 10eur bez zľavy ale nie, nesmiali sme sa mu, ba naopak, ešte sme obdivovali jeho skvelý obchodný talent J). Takže teraz Tomeq vyzerá ako Capo Ti Tuti Cappi.

Večer okolo 19.00 už naspäť v karavane nám naše skvelé babenky pripravili vynikajúcu večeru, nechali sme autíčko vycikať sa a vyrazili sme na cestu smer Miláno.

Citát dňa – Tomeq, pondelok 23.30 večer: „Teplá voda sa vyrába tak, že sa zohreje studená voda.“