Piatok 29. august

Včera večer sme zastavili na odpočívadle pri pumpe pár kilometrov pre St. Tropez, vyspať sa a oddýchnuť pred náročným dňom na plážach. Zobudenie ale nebolo vôbec príjemné, pretože sme, síce oneskorene, zistili, že nás bol ktosi v noci v karavane pozrieť. chýbala jedna kreditka a hotovosť z dvoch peňaženiek. Celkom to vyzeralo na prípad pre Colomba: Ako sa im podarilo vykradnúť karavan zamknutý zvnútra na zámok, v ktorom spí 6 ľudí?

Tento nepríjemný začiatok nás síce trošku rozladil, ale nenechali sme si pokaziť zvyšok nádherného dňa. Vyrazili sme smerom do St. Tropez. Smola sa nám lepila na päty aj tu, pretože sme síce hneď našli super miesto na parkovanie priamo pri pláži, ale ujo žandár nás veľmi rýchlo odtiaľ vypoklonkoval, že vraj tam s karavanom parkovať nemôžeme. Tak sa začalo naše asi hodinové blúdenie a hľadanie parkovacieho miesta. Miloxko sa prekonával, rezal uzučké zákruty prímorského mestečka s presnosťou chirurga, na aj tak sa nám ani po niekoľkých okruhoch nepodarilo zaparkovať. Nakoniec sme predsa len našli parkovacie miesto neďaleko druhej pláže, dokonca zadarmo. Ponatierali sme sa a celí vytešení sme sa vybrali do centra St. Tropez.

Aké bolo naše prekvapenie, keď nám prvý okoloidúci oznámil, že do St. Tropez je to ešte 12km? Po kratšom bádaní sme prišli na to, že sme vlastne zastavili v malom mestečku St. Maxime a nie v St. Tropez. Po tomto zistení sme sa rozhodli, že s najskôr pôjdeme schladiť do azúrového mora. Nádherná piesková pláž nás privítala s otvorenou náručou. Asi po 2 hodinách čľapkania, sme sa rozhodli, že sa nalodíme na lodičku, ktorá nás odviezla popri pobreží do St. Tropez. Tu sme tak isto pobudli asi 2 hodinky, pofotili čo sa dalo – hlavne kultovú žandárnicu z kultového filmu Žandár zo Saint Tropez. Mestečko je to maličké a malebné, teda až na tie nechutné prepychové jachty zaparkované v prístave. Raz keď budeme veľkí, aj my také budeme mať.

Po štvrtej hodine poobednej sme sa lodičkou odviezli naspäť do Port Grimaud, kde sme odparkovali karavan a naše úžasné babenky nám spravili výdatnú mexickú večeru – fazuľu s párkom a bagetou. Na prekvapenie sme sa v noci po tejto fajnotke v karavane nepodusili.

Zhruba pre 19.00 sme vyrazili na ďalšiu cestu, tento krát smer Arles, maličké mestečko preslávené Van Goghovými maľbami (najmä obraz kaviarne a padacieho mosta).

Cesta do Arles nebola príjemným zážitkom, pretože na dosť dlhom úseku smerom na Marseille bola diaľnica zapchatá, takže sme sa posúvali rýchlosťou asi 7 km/h pri spotrebe asi 40l/100km. Ja som sedel za volantom a trošku som mal z celej situácie stres, jednak preto, že nás upchatá diaľnica zdržovala a jednak preto, že som v takomto veľkom aute sedel prvý krát, a predsa len to nie je to isté ako malé osobné autíčko. Priznám sa, že nie som žiadny Makkinnen ani Schumacher, no po všetkých strastiach, zápchach a prehliadnutých odbočkách sme predsa len dorazili do Arles asi okolo 22.00 (namiesto predpokladaného príchodu 21.04).

Arles je veľmi príjemné mestečko s atmosférou dávneho Paríža. Ešte v ten večer sme sa vydali do centra, kde sme našli malý rohový bar / reštauráciu presne podľa nášho gusta. Ochutnali sme kačacie prsia na mede s rozmarínom a kalamára na zelenine s hranolkami, k tomu nejaké pivečko a miešané nápoje – naozaj exkluzívne strávený večer.

Poznámka pre bezpečnostné firmy:

Miloxko má na predaj patent bezpečnostného uzamykania karavanu. Zoberiete špagát S, jeden koniec omotáte okolo kľučky alebo držadla dverí D1, druhý okolo kľučky alebo držadla dverí D2 (samozrejme zvnútra kabíny) a spojíte ich. Do stredu špagátu zamotáte drevenú varešku V, pomocou ktorej krútivými pohybmi okolo vlastnej osi pritiahnete špagát do požadovanej tuhosti. Zoberiete jednu prázdnu plechovku od piva P, nahádžete do nej niekoľko drobných mincí M a leukoplastom L ju prilepíte na špagát. Účinok to má asi taký, že ak sa niekto bude chcieť vlámať do karavanu, tak zvonku dvere neotvorí, a ak by sa mu to aj podarilo, špagát sa roztrhne, plechovka padne na zem a narobí hluk. A v lepšom prípade stihne ešte uvoľnená roztočená vareška kradošovi bacnúť dva tri razy po hube. (nápad bombový, škoda že naša plechovka P cez noc spadla, pretože sme nemali dostatočne kvalitný leukoplast L a vôbec nik sa nezobudil)

Sobota 30. august

Budíček na parkovisku pod mestským opevnením v Arles (ďalšia bezsenná prebdená noc, keďže sme ostali priamo pri hlavnej ceste a kamionisti si z nejakého rozumného dôvodu povedali, že sa oplatí šoférovať celú noc).

Ráno nás privítal francúzsky zeleninovo/ovocno/kvetinkovo/mäsovo/šušťákový trh, ktorý sa tiahol takmer celým centrom mesta. Také množstvo korenín, croissantov a mäska som asi nikdy pred tým nevidel. Všetci sme sa pekne napapkali a dokonca sa nám podarilo kúpiť aj dyňu.

Keď niekedy náhodou prídete do Arles, do spomínanej Van Goghovej kaviarne, treba si dať pozor, pretože Grande Coca (čiže veľká kola) je naozaj len pre veľmi vysmädnutých jedincov, keďže teta servírka doniesla mne s Miloxkom 1l (slovom jedno-litrový) krígeľ s kolou a kopou ľadu.

Toto bola naša posledná zastávka v Arles, pred tým ako sme sa opäť vydali na cestu na juh, smerom na Barcelonu, s medzi zastávkou pri mori na pláži na krátke kúpanie a osvieženie.

Naše želanie sa vyplnilo podvečer v mestečku Valras Plage, kde sme si vychutnali studenú vodu, krásnu piesočnú pláž, ako stvorenú na Frisbee a vynikajúcu exotickú večeru v jednej z plážových reštaurácií. Menu obsahovalo krevetový kokteil a krevety so šalátom a avokádovou pomazánkou ako predjedlo, pizza, tuniakový stejk, kura na baskický spôsob a kalamár ako hlavné jedlo a zmrzlina ako dezert. Pochutili sme si náramne. Takto posilnení sme vyrazili do Barcelony. Večer sme na noc zastali už na španielskom území, v prímorskom mestečku Blanes.

Citát dňa: filozofická úvaha Miloxko a ja, nad dvoma litrovým krígľami s kofolou: “Teplá voda je ľahšia ako studená, lenže napríklad ľad v kofole pláva na hladine, z čoho logicky vyplýva, že sa ľad vyrába z teplej vody.”